American Dream

Autor: Oxbridge Admissions | 31.3.2014 o 17:38 | (upravené 31.3.2014 o 17:52) Karma článku: 7,12 | Prečítané:  1027x

Nebol to len zážitok študenta žurnalistiky, ktorý sa odhodlal prekročiť svoj tieň, odísť do Ameriky a vyskúšať niečo nové. Ambíciou nasledujúcich riadkov je ukázať, že išlo o omnoho viac, než iba o letnú školu a stáž.

Niekoľko mesiacov ma rozorvávala vnútorná túžba rásť. Vidieť niečo, čo doteraz zostalo skryté, siahať po hviezdach, zlepšiť sa a potom - čo znie celkom naivne - zmeniť svet. Stačil mi impulz od človeka, ktorému som veril a jeho prostá otázka: Nechcel by si ísť na túto letnú školu do Štátov? Chytil som sa teda idey, ktorá viedla k tomu, že som sa na začiatku júna ocitol vo Washingtone, DC. Privítal nás hlboký hlas Joea Starra, ktorý vedie Institute on Political Journalism v organizácii The Fund for American Studies. Zvolal: „Welcome to the most powerful city in the world. I am absolutely thrilled to have you here!" A potom sa spustila lavína udalostí. Tu vám chcem len ukázať hlavné body mojej činnosti a na záver zhrnúť to najcennejšie, čo si odnášam. Ctený čitateľ zváži, či to poslúži ako inšpirácia, alebo ako varovanie.

Bál som sa, že to bude príliš ľahké. Nebolo. Vstával som o pol šiestej, bežal po National Mall, pozdravil strážnika pri State Departemente, vybehol „po požehnanie" ku Abeovi na Lincoln Memorial. Po rýchlych raňajkách som sa vybral do práce. Bezostyšne som sa kochal uličkami DC, toho sterilného mestečka, ktoré si americká vláda postavila, aby mala večný pokoj od „prízemných" záujmov metropol. Naskrze som si ho obľúbil. Mám obľúbené námestíčko, ktoré je v noci plné desiatok potkanov, ale cez deň sa tvári akoby nič a majú pri ňom skvelú zmrzlinu. Miloval som vlhkosť vzduchu a iba jediný krát za dva mesiace som do práce /Industry Dive Company, kde som bezplatne stážoval/ prišiel bez spotenej košele. V Industry Dive som zvyčajne bol až do piatej večer.

Robil som všeličo. Písal analýzy o najdôležitejších zmenách v top manažmente retail spoločností, robil databázu nových food-tech startupov v Amerike, pripravoval materiály pre môjho šéfa. Ten s nezlomným odhodlaním chrlil články o najnovšom dianí v oblasti vzdelávania, energetiky, marketingu či predaja. Bol skvelý. Jedol nad klávesnicou a najväčšiu radosť mu robilo sledovať štatistiky vzostupu čítanosti našich počinov.

Obedňajšia prestávka párkrát znamenala diskusiu so senátorom Random Paulom a jeho hosťami. Mal som česť oboznámiť sa s faktom, že sudca Napolitano niekedy pracuje aj 17 hodín denne a moja hrdosť na vlastný denný výkon poklesla. Po debate prišla obligátna pizza s plechovkou koly. Inokedy ma spolu s pár Slovákmi /študovali v rámci rovnakého programu, ale na iných inštitútoch/ hostil viceprezident Honeywellu, alebo slovenský veľvyslanec. Nech to neznie ako samochvála! Všetci to boli normálni ľudia, túžiaci po šťastí ako každý. V každom prípade sa od nich dalo v dobrom aj v zlom veľa naučiť.

V práci som sa snažil byť prínosom. Pocit umierania od vyčerpania nebol ojedinelý. Neraz ma zastihla neodolateľná potreba zložiť kosti na rovnú plochu a oddať sa aspoň na pár sekúnd spánku. Ale kam? Vo firme na to vyhradené priestory neboli! Viac dní som bojoval so svojou hrdosťou, až to prišlo. Keď mi v inkriminovaný deň klesala hlava na klávesnicu, odišiel som na toalety. Zamkol som dvere. Nedbajúc už na hygienu, urobil som uvoľnený pohyb telom smerom k dlažbe, uložil som sa a nechal sa unášať blaženým pocitom oddychu. Ľudia mykali kľučkou, túžiac odbaviť svoju potrebu. Nedal som sa zastrašiť, svojich desať minút spánku som si doprial. Doteraz sa mi z toho smejú. Podotýkam, poučil som sa a ranné behy som vymenil za večerné, aby som mal na začiatku dňa viac síl. Vďakabohu, pomohlo to.

Po práci som trikrát týždenne išiel do školy. Mesiac trval kurz etiky, mesiac kurz ekonómie. Dejiskom bola George Mason University. Etiku však učil profesor z Georgetownu. Okrem toho som býval na campuse George Washington University. Ešte pár chvíľ v takej konštelácii a môj budúci syn by sa musel volať Juraj - bez ohľadu na názor eventuálnej manželky.

Profesori boli páni. Ľudia hodní obdivu. Terrence Reynolds na etike vyzeral ako hollywoodsky herec. Vysoký, šedivejúce vlasy začesané dozadu, príjemná melódia hlasu s newyorským prízvukom. Miloval svojich študentov a oni jeho - nezvyk, však? Nielen to! Pri predstavovaní filozofických škôl sa vždy tváril, akoby bol zarytý zástanca daného pohľadu na morálku. Bravúrne nás konfrontoval s jednotlivými názormi, veľa sa pýtal, rozprúdil debatu a jeho otázky zostávali v pamäti a v diskusiách aj po konci hodiny. Doteraz si s ním píšem. Bol to vskutku balzam na moje ideály o profesoroch a výučbovom procese, ktoré pri všetkej úcte nenašli v mojej drahej vlasti ani približné naplnenie. Samozrejme, okrem Kolégia Antona Neuwirtha, ale to je úplne iná liga.

Profesor ekonómie, Donald Boudreaux bol zas nesmierne originálny. Diskusia sa veľmi neviedla, zato hýril anekdotami a výbornými príkladmi na ilustráciu svojich tvrdení. Tuším to bolo pri téme dopytu a predvídaní dopytu v budúcnosti, keď spomenul, že jeho otec raz nakúpil nákladiak toaletného papiera, očakávajúc jeho nedostatok. Don niekedy ukončil stretnutie s tým, že ešte v ten deň nemal svoj pohár obľúbeného vína. Ako tvrdil: keď si už vypiť, tak kvalitný alkohol. V serióznej rovine bol tiež fantastický. Evidentne ľúbil svoj džob. Testové otázky, na ktoré žiadal serióznu odpoveď zostavil tak vtipne, že som sa pri písaní dve hodiny uškŕňal.

Spolužiaci boli ľudia naskrze rôzni. Postrehol som, že asi nemajú taký všeobecný prehľad ako slovenský vysokoškolák. Napríklad sa zdalo, že v živote nepočuli o Kantovom kategorickom imperatíve. Boli však zvedaví, otvorení, rýchlo chápuci, sebavedomí a hlavne frajeri v tom, čím sa chceli živiť v budúcnosti (rozumej - mali vedomosti skôr do hĺbky, než do šírky). Netrvalo dlho a našiel som si medzi nimi niekoľko blízkych ľudí. Keď som moju skúsenosť s Američanmi porovnával s kamošom študujúcim na Harvarde, jeho trpkej obžalobe americkej kultúry som až tak nerozumel.

Víkendy boli iným svetom. Stihol som otestovať Megabus na ceste do New Yorku či Bostonu. Videl som život Amišov v Pensylvánii, vyskúšal steak v mestečku na brehu rieky Hudson. Počas dvoch týždňov po konci programu som cez Chicago a lesy Wisconsinu a Michiganu prešiel až do Detroitu, toho mŕtveho mesta s Joe Louis Arenou a vypálenými domami.

Často som rozmýšľal, aké sú vlastne moje najcennejšie skúsenosti z Ameriky. Zhrnul by som ich do troch bodov.

1. Najkrajšie chvíle boli tie, ktoré boli najťažšie. Keď som skoro vstával, neskoro zaspával, vystupoval z komfortnej zóny, trpel a rástol.

2. Ľudia. Ako píše Sándor Márai, aj keď sa kocháte najkrajšími vrchmi, lesmi a prírodnou scenériou, nikdy nezabúdajte, že skutočne najzaujímavejšou skutočnosťou, ktorá vás priťahuje, sú ľudia. Je to tak. Mal som šťastie. Stretol som nesmierne priateľských ľudí. Alebo si myslíte, že letenky do Chicaga a z Detroitu do DC som si platil ja? Alebo že niekoľko stoviek dolárov, ktoré som vyfundraisoval vďaka pár emailom nesvedčia o štedrosti iných?

Pri skvelých ľuďoch sa mi žiada spomenúť ešte dve veci. Po prvé, TFAS mi na celú dobu pobytu v USA pridelil mentora, skúseného týpka z novinárskej brandže. Ten ma nikdy nenechal od seba odísť bez lepšej nálady a praktickej pomoci. A po druhé, keď ma môj nový známy z Detroitu uviedol do svojej početnej rodiny a okrem toho mi dal šoférovať svojho štyridsaťročného veterána, ktorého vyťahuje z garáže trikrát do roka, pochopil som, aké má široké srdce a aký som bol poctený.

Nakoniec, úžasné chvíle som zažil s ľuďmi, pri ktorých som sa cítil nesmierne maličký. Boli vo všetkom lepší. Motivovali ma, aby som pri nich rástol. A nebolo ich málo.

3. Posledný bod sa týka všetkého zmieneného. Sebapoznanie. Toľko pýchy a toľko pokory. Dlho ma týral len jazyk. Od zistenia, že rozumiem sotva tretinu prednášky profesora Reynoldsa po prvé nesmelé otázky a úžas, že už rozumiem všetkému - to všetko sprevádzal veľký boj so strachom a pokorou. Sebareflexia značila aj cestu nečakaných gejzírov kreativity, otváraniu sa svetu ľudí z mexických hraníc, nelegálnych imigrantov, či povahám zo zapadákova Nebrasky.

„It takes time to become the man of excellence", povedal profesor Reynolds pri vysvetľovaní aristotelových cností a pohľadu na šťastný život. Verím, že môj American Dream skrátil tento čas, potrebný na priblíženie sa čo najbližšie k ideálu. Aj keď nemôžem povedať s Casanovom „neľutujem nič", s úsmevom končím slovami - všetko je inak.

Autor: Michal Magušin, absolvent žurnalistiky na Univerzite Komenského, momentálne študent na John Jay Institute vo Philadephii

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?